✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup

Tessa práve urobila najdôležitejšie rozhodnutie svojho života, no vzápätí sa všetko mení. Nečakané odhalenia o rodinách Tessy i Hardina naznačujú, že skutočnosť je iná, než si obaja mysleli. Čo bude s ich budúcnosťou, o ktorú doposiaľ tak tvrdo bojovali?
Tessin život sa rozpadáva. Nič nie je také, ako si myslela. Ani priatelia, ani rodina. Hardin – jediný človek, ktorý by mal za každých okolností byť jej spoľahlivou oporou –, zúri, keď zistí, čo dôležité pred ním Tessa zatajovala. Namiesto toho, aby ju v jej plánoch podporil, rozhodne sa jej ich prekaziť.
Tessa vie, že Hardin ju miluje a urobí všetko, aby ju chránil, avšak niekoho ľúbiť a dokázať s ním žiť nie je to isté. Tessu vyčerpáva nekonečný kruh záchvatov žiarlivosti, nepredvídateľného hnevu a odpúšťania. Silu jej citu k Hardinovi už nikdy neprekoná iný muž, žiaden iný bozk jej neposkytne toľko radosti ako Hardinov – stojí však neskrotná vášeň medzi nimi za ten nekonečný boj? Kedysi im na prekonanie problémov stačilo, že jeden druhého ľúbia. Ak sa však Tessa rozhodne poslúchnuť hlas svojho srdca, bude to znamenať... koniec?
Z anglického originálu After We Fell (GalleryBooks, New York 2014) preložila Adriana Sýkorčinová.

Ukážka textu z knihy

Prvá kapitola

Tessa

„Oco?“ Napriek známym hnedým očiam, ktoré na mňa upre -
ne hľadeli, muž stojaci predo mnou predsa nemôže byť
môj otec.
„Tessinka?“ Hlas mu znel hlbšie, než ako som si ho pamätala
spred mnohých rokov.
Hardin sa ku mne otočil, oči mu planuli. Potom znovu pozrel
na môjho otca.
Môj otec. Tu, v tejto zlej štvrti, oblečený v handrách.
„Tessinka? Si to naozaj ty?“ spýtal sa.
Stála som tam ako primrznutá. Opilcovi s tvárou môjho otca
som nemala čo povedať.
„Tessa...“ Hardin mi položil ruku na plece v snahe podnietiť ma
k nejakej reakcii.
Urobila som k neznámemu krok. Usmial sa. Hnedú bradu mal
prešedivenú, ani úsmev už nemal taký biely a čistý, aký som si
pamätala... Ako len mohol takto skončiť? Všetka nádej, ktorú som
si uchovávala, že sa môj otec dokázal zmeniť k lepšiemu, tak ako
sa to podarilo Kenovi, sa vyparila. Zistenie, že tento muž je skutočne
mojím otcom, ma zabolelo viac, než by som čakala.
„Som to ja,“ povedal ktosi. Po chvíli som si uvedomila, že tie
slová vyšli z mojich úst.
Podišiel ku mne a objal ma. „Nemôžem tomu uveriť! Si to ty!
Hľadal som...“
V reči ho zarazil Hardin, ktorý ho odo mňa odtiahol. Ustúpila
som, neistá, ako sa vlastne zachovať.
Pohľad neznámeho – môjho otca – teraz ostražito a v skepse
skákal medzi mnou a Hardinom. Uvítala som, keď sa mu zakrátko
vrátila nenútenosť a odstup.
„Hľadal som ťa celé mesiace,“ povedal a rukou si pretrel čelo.
Zanechala mu na ňom špinavú šmuhu.
Hardin sa postavil predo mňa, pripravený udrieť. „Bola som tu,“
riekla som potichu, vykúkajúc spoza Hardinovho pleca. Bola som
mu vďačná za túto ochranu, no uvedomila som si, že z toho všetkého
musí byť zmätený.
Otec sa k nemu obrátil a chvíľu si ho premeriaval odhora až
dolu. „Fíha. Noah sa teda riadne zmenil.“
„Nie,“ povedala som, „to je Hardin.“
Otec sa okolo neho prešuchtal o čosi bližšie ku mne, čo v Hardinovi
vyvolalo nervózne napätie. Teraz, keď som mala otca bližšie,
vnímali ho aj moje čuchové bunky.
To, že si pomýlil Hardina s Noahom, musel spôsobiť buď alkohol,
ktorým mu páchol dych, alebo vedľajšie účinky požívania alkoholu.
Hardin a Noah boli dva absolútne protiklady, ktoré sa nedali
ani porovnať. Otec mi prehodil ruku cez plecia. Hardin na
mňa pozrel, no ja som mu ľahkým pokrútením hlavy naznačila,
aby nič nepodnikal.
„Kto to je?“ Otcova ruka na mne spočívala nepríjemne dlhý čas,
zatiaľ čo Hardin tam len stál a vyzeral, akoby bol pred výbuchom
– možno ani nie z hnevu, napadlo mi. Skôr len netušil, čo povedať
či spraviť.
Tak to sme už dvaja. „Je to môj... Hardin je môj...“
„Priateľ. Som jej priateľ,“ dopovedal Hardin za mňa.
Mužove hnedé dúhovky sa rozšírili, keď konečne vzal na vedomie
Hardinovu prítomnosť.
„Teší ma, Hardin, ja som Richard.“ Vystrel pred seba špinavú
ruku, aby si ju potriasol s Hardinovou.
„Ehm... aj mňa teší.“ Hardin bol očividne veľmi... nesvoj.
„Čo vás dvoch priviedlo do týchto končín?“
Využila som túto príležitosť, aby som od otca trochu odstúpila.
Postavila som sa vedľa Hardina, ktorý sa znovu spamätal a pritiahol
si ma k sebe.
„Hardin si bol dať niečo vytetovať,“ odvetila som mechanicky.
Moja myseľ nedokázala pochopiť, čo sa to práve deje.
„Aha... Takže tak. Aj ja som tam už bol.“
Pred očami sa mi mihali obrazy otca, ako si každé ráno pred
odchodom do práce dáva kávu. Vtedy ani zďaleka nevyzeral takto,
nerozprával takto a stopercentne vtedy nemal tetovanie. Vtedy
dávno, keď som ešte bola jeho malým dievčatkom.
„Hej, môj kamarát Tom tetuje.“ Otec si vytiahol rukáv bundy,
aby nám ukázal lebku, ktorá mu zdobila predlaktie.
Spočiatku sa mi to na otcovi zdalo nepatričné, ale čím dlhšie
som sa na tetovanie pozerala, tým väčšmi sa mi videlo, že možno
ani nie. „Och...“ povedala som len.
Celá situácia nebola vôbec príjemná. Tento muž bol môj otec,
ktorý opustil moju matku i mňa. A teraz stál predo mnou... podgurážený.
A ja som nevedela, čo si mám o tom myslieť.
Časť môjho ja sa tešila – tá malá časť, ktorú som si v tejto chvíli
nechcela pripustiť. Odkedy som sa od matky dozvedela, že sa vrátil,
tajne som dúfala, že ho znovu uvidím. Viem, že to znie
smiešne – priam hlúpo – ale svojím spôsobom sa zdal byť lepší
než v minulosti. Pil a možno bol bez domova, ale chýbal mi viac,
než som si uvedomovala. Možno len prežíval ťažké obdobie. Kto
som ja, aby som súdila človeka, o ktorom nič neviem?
Pozerala som naňho, vnímala som ulicu okolo nás. Zdalo sa mi
bizarné, že život okolo plynie ďalej, akoby sa nič nestalo, hoci ja
by som odprisahala, že čas sa zastavil v okamihu, keď sa otec tackavo
zjavil pred nami.
„Kde bývaš?“ spýtala som sa.
Hardinov pohľad, ktorý nespúšťal z otca, akoby to bol nebezpečný
predátor, prezrádzal pripravenosť brániť sa.
„Momentálne si niečo hľadám.“ Otec si znovu utrel čelo, tentoraz
rukávom.
„Och.“
„Pracoval som v Raymarku, ale prepustili ma,“ povedal.
Názov Raymark som už tuším počula. Myslím, že sa tam niečo
vyrába. Otec pracoval pri páse?
„A čo máš nové ty? Je to už, koľko... päť rokov?“
Cítila som, ako Hardin vedľa mňa stuhol. „Nie, je to už deväť
rokov,“ povedala som.
„Deväť rokov? Prepáč mi to, Tessinka,“ povedal, slabiky mu
kde-tu splývali. Zakaždým, keď ma nazval Tessinka, pichlo ma
pri srdci. Tak ma volal kedysi, keď bolo ešte všetko v poriadku.
Vtedy, keď si ma vysadil na plecia a utekal so mnou po našom malom
dvorčeku. Vtedy, keď ešte žil s nami. Nevedela som, aký postoj
k nemu teraz zaujať. Chcelo sa mi plakať, pretože som ho tak
dlho nevidela, chcelo sa mi smiať nad iróniou tohto stretnutia,
a chcelo sa mi naňho nakričať za to, že ma opustil. Pohľad naňho
vo mne vyvolával zmätok. V mojej pamäti to bol opilec, lenže
vtedy to bol opilec agresívny, nie usmievavý, ktorý ukazuje svoje
tetovania a podáva si ruky s mojím priateľom. Možno sa zmenil
a je z neho lepší človek...
„Mali by sme ísť,“ ozval sa Hardin a stále pozeral na otca.
„Je mi to vážne ľúto. No nebola to len moja vina. Tvoja matka...
vieš, aká je.“ Otec v obhajobe mával pred sebou rukami. „Theresa,
prosím, daj mi šancu,“ prosíkal.
„Tessa...“ zatiahol Hardin výstražne.
„Počkaj minútku,“ požiadala som otca. Chytila som Hardina za
rameno a odviedla som ho kúsok ďalej.
„Čo zamýšľaš, doparoma? Nechceš hádam skutočne – “ spustil.
„Je to môj otec, Hardin.“
„Je to ožran a bezdomovec,“ vyprskol podráždene.
Z Hardinových drsných, ale pravdivých slov sa mi oči zaliali
slzami. „Nevidela som ho deväť rokov.“
„Presne tak – pretože od vás odišiel. Je to strata času, Tessa.“
Hardinov pohľad smeroval na môjho otca stojaceho za mnou.
„To je mi jedno. Chcem si ho vypočuť.“
„To by si asi mohla,“ prikývol. „Nechystáš sa ho predsa rovno
pozvať do bytu, alebo tak.“
„Ak budem chcieť, tak ho pozvem. A ak bude chcieť ísť, tak pôj -
de. Je to aj môj byt,“ vyhŕkla som. Pozrela som na otca. Stál tam
v ufúľaných šatách, s očami sklopenými na betón pod nohami.
Kedy spal naposledy v posteli? Kedy sa naposledy riadne najedol?
Pri tom pomyslení mi bolo úzko na duši.
„To nemyslíš vážne, že ho chceš priviesť k nám domov?“ Hardin
si prepletal prsty vlasmi v známom geste frustrácie.
„Nie aby s nami býval – len na dnes večer. Mohli by sme uvariť
večeru,“ navrhla som. Otec zdvihol zrak, vyhľadal môj pohľad
a usmial sa na mňa. Odvrátila som sa.
„Večeru? Tessa, je to ožran, ktorý na teba takmer desať rokov
kašľal... a ty mu chceš variť večeru?“
Zahanbená Hardinovým vzplanutím som si ho pritiahla k sebe
za golier a tichým hlasom som k nemu prehovorila. „Je to môj
otec, Hardin, a s matkou sa nestýkam.“
„To neznamená, že sa musíš stýkať s týmto chlapom. Toto sa
neskončí dobre, Tess. Si vždy k ľuďom milá, aj keď si to nezaslúžia.“
„Toto je pre mňa dôležité,“ naliehala som. Skôr než som stihla
poukázať na iróniu Hardinovej poznámky, jeho pohľad zmäkol.
Vzdychol si a nespokojne sa poťahoval za korienky rozstrapatených
vlasov. „Došľaka, Tessa, toto sa neskončí dobre.“
„Nemôžeš vedieť, ako sa to skončí, Hardin,“ zašepkala som
a pozrela som na otca, ktorý si rukami prihládzal bradu. Hardin
mohol mať, samozrejme, pravdu, ale cítila som voči sebe samej
povinnosť pokúsiť sa tohto muža spoznať, alebo si aspoň vypočuť,
čo mi chce povedať.
Podišla som späť k otcovi.
„Nechcel by si ísť k nám na večeru?“ spýtala som sa ho. Hlas sa
mi nevdojak mierne rozkolísal.
„To naozaj?“ zvolal a tvárou mu preblesla nádej.
„Áno.“
„Dobre! Tak dobre!“ Otec sa usmial. Na kratučkú chvíľu sa pred
mojimi očami mihol muž, akého som si pamätala – tým myslím
muža, ktorý neholduje alkoholu.
Hardin cestou k autu nepreriekol ani slova. Vedela som, že sa
hnevá a chápala som, prečo sa hnevá. No vedela som aj to, že jeho
otec sa dokázal zmeniť k lepšiemu – je hlavou univerzity, prepánajána!
Je odo mňa naozaj také bláznivé dúfať, že podobnú
zmenu uzriem aj u svojho otca?
Blížili sme sa k autu, keď otec zvolal:
„No teda – to je vaše? To je Capri, ak sa nemýlim? Model z konca
sedemdesiatych rokov?“
„Ehm,“ bolo jediné, čo Hardin zo seba vycedil, a usadil sa za
volant.
Otec, našťastie, ďalej nepátral po dôvodoch úsečnosti Hardinovej
odpovede. Rádio ticho hralo. Len čo Hardin naštartoval, obaja
sme siahli po gombíku, aby sme pridali na jeho hlasitosti v nádeji,
že hudba pohltí rozpačité ticho.
Celou cestou do bytu som premýšľala, ako tento vývoj udalostí
prijme matka. Z tých úvah mi po chrbte behali ľahké zimomriavky,
radšej som začala myslieť na svoj blížiaci sa odchod do
Seattlu.
Myslieť na Seattle bolo takmer ešte horšie než myslieť na
matku, pretože som stále netušila, ako mám odchod do Seattlu
predostrieť Hardinovi. So zatvorenými očami som sa hlavou
oprela o okno. Na ruke som zacítila dotyk Hardinovej teplej dlane
a nervy sa mi začali upokojovať.
„Páni, tu bývate?“ Otec zo zadného sedadla zalapal po dychu,
keď sme zastali pred bytovým komplexom.
Hardin ku mne vyslal nenápadný pohľad, ktorý hovoril: „A je
to tu!“
„Áno, nasťahovali sme sa pred pár mesiacmi,“ odvetila som.
Vo výťahu ma Hardin strážil pohľadom, až mi z toho zrumeneli
líca. Zdvihla som naňho kútiky úst, aby som ho v jeho postoji
trošku obmäkčila. Asi to zabralo, ale byť vo svojom domácom prostredí
s týmto prakticky neznámym človekom bolo skutočne natoľko
nepríjemné, až som začala ľutovať, že som ho pozvala.
Lenže už bolo neskoro.
Hardin odomkol dvere bytu. Vošiel dnu, ani sa len neotočil,
a okamžite sa bez slova stratil v spálni.
„Hneď sa vrátim,“ povedala som otcovi. Otočila som sa a nechala
som ho stáť samého na chodbe.
„Neprekážalo by, keby som použil kúpeľňu?“ zavolal za mnou.
„Samozrejme, že nie. Je na konci chodby,“ povedala som a hodila
som rukou k dverám kúpeľne niekde za sebou.
Vošla som za Hardinom. Sedel na posteli a vyzúval si topánky.
Pozrel na dvere a naznačil mi, aby som ich zavrela.
„Viem, že sa na mňa hneváš,“ poznamenala som potichu a pristúpila
som k nemu.
„Hnevám.“
Chytila som mu tvár do rúk a palcami som mu hladila líca. „Nehnevaj
sa.“
Môj nežný dotyk prijímal so zatvorenými očami. Cítila som,
ako ma jeho ruky objali okolo drieku. „Ublíži ti. Ja sa len snažím
tomu zabrániť.“
„Nemôže mi ublížiť – čo také by mi mohol spraviť? Tak dlho
som ho nevidela.“
„Teraz sa tam možno prehrabáva v našich veciach a plní si vrec -
ká,“ zafunel Hardin. Musela som sa zasmiať. „To nie je smiešne,
Tessa.“
Vzdychla som si a zdvihla som mu bradu, aby sa na mňa pozrel.
„Nemohol by si sa prestať mračiť a vidieť v tom aj niečo dobré?
Som z toho nadmieru popletená aj bez toho, aby si hundral a ešte
to zhoršoval.“
„Nehundrem. Snažím sa ťa len chrániť.“
„Nepotrebujem, aby si ma chránil – je to môj otec.“
„Nie je to tvoj otec...“
„Prosím?“ Palcom som mu prešla po spodnej pere. Tvrdý výraz
v tvári sa mu uvoľnil.
Znovu si vzdychol, až napokon povedal: „Tak dobre, navečerajme
sa teda s ním. Bohvie, či v poslednej dobe jedol aj niečo iné
než to, čo našiel na smetisku.“
Úsmev mi vyprchal z pier, ktoré sa teraz proti mojej vôli rozochveli.
Hardin si to všimol.
„Prepáč mi to. Neplač.“ Zasa vzdychol. Od chvíle, čo sme pred
tetovacím štúdiom narazili na môjho otca, neprestával vzdychať.
Vidieť Hardina v obavách – i keď podfarbených hnevom, tak ako
všetko ostatné, čo kedy robil – len prispievalo k pocitu neskutočnosti
celej situácie.
„Všetko, čo som povedal, som myslel vážne, ale budem sa snažiť
ovládať.“ Zdvihol sa na nohy a pobozkal ma na kútik úst.
„Poďme nakŕmiť žobráka,“ zamrmlal ešte vo dverách, čím mi na
nálade veľmi nepridal.
Muž v našej obývačke vyzeral, akoby tam spadol z oblakov, keď
sa obzeral okolo seba a pohľadom prechádzal po knihách na policiach.
„Idem pripraviť večeru. Nechceš si pozrieť televíziu?“ navrhla
som mu.
„Môžem ti pomôcť?“ ponúkol sa.
„Uhm, dobre,“ ponuku som prijala so slabým úsmevom. Otec
sa pobral za mnou do kuchyne. Hardin zostal v obývačke. Držal
si odstup, tak ako som predpokladala.
„Nechce sa mi veriť, že si už taká veľká a nebývaš už doma,“
ozval sa otec.
Otvorila som chladničku, že vyberiem paradajky a pritom som
si rýchlo usporadúvala rozbehané myšlienky.
„Chodím na vysokú, na WCU. Hardin tiež,“ odvetila som. O je -
ho črtajúcom sa vyhadzove som sa z pochopiteľných dôvodov
nezmienila.
„Vážne? Na WCU? Fíha.“ Otec sa posadil k stolu. Všimla som si,
že špina z jeho rúk zmizla. Vyčistil si aj šmuhu na čele a podľa
vlhkého miesta na pleci som si domyslela, že si tam čistil z trička
nejakú škvrnu. Aj on bol nervózny, čo mi pomáhalo lepšie znášať
vlastnú nervozitu.
Takmer som mu porozprávala o Seattli a o tom, akým vzrušujúcim
smerom sa bude môj život uberať, no najskôr sa o tom musí
dozvedieť Hardin. Otcovo znovuobjavenie sa bude znamenať ďalšiu
obchádzku na mape mojich plánov. Naozaj netuším, koľko
problémov ešte zvládnem uniesť, kým mi môj život nevypadne
z rúk a nepristane mi pri nohách.
„Je mi ľúto, že som ťa celý ten čas nemohol mať na očiach.
Vždy som vedel, že to niekam dotiahneš.“
„Pretože si tu nebol,“ povedala som stroho. Tie slová ma zamrzeli,
sotva som ich vyslovila, ale nevzala by som ich späť.
„Viem, ale som tu teraz a rád by som ti to vynahradil.“
Tie jednoduché slová boli v skutočnosti trochu kruté, pretože
vo mne vyvolali nádej, že otec napokon možno nie je taký zlý. Že
azda len potrebuje pomoc, aby prestal piť.
„Stále... stále piješ?“
„Stále.“ Otec si skúmal chodidlá. „Nie tak veľmi. Viem, že teraz
to možno tak nevyzerá, ale niekoľko posledných mesiacov som
sa nemal najlepšie... to je všetko.“
Vo dverách kuchyne sa zjavil Hardin. Videla som, že bojuje sám
so sebou, aby zostal ticho a dúfala som, že to dokáže.
„Pár ráz som sa stretol s tvojou matkou.“
„Naozaj?“
„Hej. Nechcela mi povedať, kde si. Vyzerá veľmi dobre,“ povedal.
Otcove poznámky na adresu matky mi nepadli dobre. V hlave
sa mi prehrával jej hlas, ktorý mi pripomínal, že tento muž nás
opustil. Že tento muž je príčinou toho, prečo je dnes taká, aká je.
„Čo sa stalo... medzi vami dvoma?“ Do panvice som vložila kuracie
prsia. Sledovala som, ako olej prská a fŕka z panvice a čakala
som na odpoveď. Po takej osobnej a náhlej otázke som sa nechcela
otočiť a pozerať mu do tváre, no nedokázala som sa na to nespýtať.
„Skrátka sme sa k sebe nehodili. Ona chcela vždy viac, než som
jej mohol dať. Sama ju poznáš, vieš, aká dokáže byť.“
To som vedela, ale odmietavý tón, akým o nej hovoril, mi bol
aj tak proti srsti.
Horúci zemiak viny som hodila späť do otcových rúk, keď som
sa k nemu rýchlo otočila a spýtala som sa: „Prečo si nezavolal?“
„Volal som – nikdy som neprestal volať. Na každé narodeniny
som ti posielal darček. Nepovedala ti to, však?“
„Nie.“
„Ale je to pravda – robil som to. Celý ten čas si mi strašne chýbala.
Nemôžem uveriť, že tu teraz predo mnou stojíš.“ Vstal
a s očami prežiarenými svetlom a s trasúcim sa hlasom ku mne
vykročil. Nevedela som, ako zareagovať. Toho muža som už ani
nepoznala, ak vôbec môžem povedať, že som ho niekedy poznala.
Hardin vošiel do kuchyne a zastal medzi nami ako bariéra. Zase
raz som s vďačnosťou prijala jeho zásah. Nevedela som, čo si
o tom všetkom myslieť, a potrebovala som si uchovať od toho človeka
fyzickú vzdialenosť.
„Viem, že mi nemôžeš odpustiť.“ Otec takmer zavzlykal. Bolo
mi ho ľúto.
„Tak to nie je. Len potrebujem čas, aby som si zvykla, že si sa
opäť zjavil v mojom živote. Veď ťa ani nepoznám,“ povedala som
mu. Otec prikývol.
„Ja viem, ja viem.“ Znovu si sadol k stolu a nechal ma pripravovať
večeru.