✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup

V Rothovom románe sa hotel stáva metaforou vykoľajeného sveta po prvej svetovej vojne. V poľskom mestečku pri ruských hraniciach, s nádhernou fasádou – svedkom predvojnovej epochy, ukrýva vnútro hotela pestrú zmesku ľudí. Stretávajú sa tu vojaci, skrachovanci, špekulanti, poloumelci a ľahké dievčatá. Gabriel Dan, ktorý sa vracia z päťročného vojnového zajatia, sa delí o izbu s anarchistickým komunistom a splieta svoj život s bohatými i chudobnými. Všetci spoločne čakajú na príchod amerického miliardára Bloomfielda, ktorý ich má zachrániť.
Vtedajšia kritika privítala knihu, prvýkrát vydanú v roku 1924, s veľkým nadšením: „ ...zdatný románopisec napísal knihu, ktorá by mohla byť úvodom veľkého diela o tragédii dnešných čias...“

Ukážka textu z knihy

Ábel Glanz sa už roky pohyboval v dome Phöbusa Böhlauga, bol jedným z tých pravidelných hostí na čaj, ktorých sa blahobytné domácnosti boja, že ich privedú na mizinu, no nenájdu v sebe odvahu, aby ich vyhnali.
„Vypite si čaj,“ povedal Phöbus Böhlaug.
„Nie, ďakujem!“ Ábel Glanz nato. „Mám v sebe toľko čaju, že sa cítim ako samovar. Dnes som musel odmietnuť už štyri čaje, pán Böhlaug. Odvtedy, čo som odložil príbor, pijem stále čaj. Nepokúšajte ma, pán Böhlaug!“
Böhlaug sa nedá presvedčiť.
„Taký dobrý čaj ste ešte v živote nepili, Glanz.“
„Mýlite sa, pán Böhlaug! Raz som bol na návšteve u kňažnej Bazikovovej, na to nezabúdajte!“ zdôraznil Ábel Glanz tak výhražne, ako si len mohol dovoliť.
„A ja vám vravím, že ani kňažná Bazikovová nepila taký čaj, opýtajte sa môjho syna, či je možné niekde v Paríži kúpiť čaj, ako je tento!“
„Myslíte?“ Ábel Glanz sa tvári, že premýšľa.
„Nuž, azda teda okúsim, to nikdy neuškodí.“ A prisunie si stoličku bližšie k samovaru.
Ábel Glanz bol šepkárom v malom rumunskom divadle, ale cítil sa povolaný stať sa režisérom a nevydržal vo svojej búdke, nemoholsa prizerať, ako sa herci „mýlia“. Glanz každému rozprával svoj príbeh. Raz sa mu podarilo prevziať na skúšku réžiu. O týždeň ho povolali do armády a zaradili k sanitárom, lebo rotmajster si myslel, že souffleur1má niečo spoločné s medicínou.
„Takto sa pohráva náhoda s ľuďmi,“ uzavrel Ábel Glanz.
„Aj Glanz býva v Savoyi,“ povedal zrazu Phöbus Böhlaug a zdalo sa mi, akoby ma chcel so šepkárom porovnávať. V očiach Phöbusa Böhlauga sme boli rovnakí, sčasti akísi „umelci“, sčasti žobráci, hoci treba spravodlivo uznať, že šepkár sa veľmi snažil, aby získal slušné zamestnanie. Chcel byť obchodníkom a tým sa možno stať najlepšie tak, že „uzatvárate obchody“.
„Vidíš, Glanz robí celkom dobré obchody,“ povedal strýko Phöbus.
„Aké obchody?“
„S valutami,“ odvetil Phöbus Böhlaug. „Je to, samozrejme, nebezpečné. Je to otázka šťastia. Ak nemá človek šťastnú ruku, tak nech s tým radšej ani nezačína. Ale ak má šťastie, môže sa za dva dni stať milionárom.“
„Strýko, a vy prečo neobchodujete s valutami?“opýtal som sa.
„Božechráň,“ vykríkol Phöbus, „s políciou nechcem mať nič do činenia! S valutami obchodujú ľudia, ktorí nemajú vôbec nič.“
„Phöbus Böhlaug by mal obchodovať s valutami?“ spýtal sa Ábel Glanz a v jeho otázke bolo počuť rozhorčenie.
„Obchodovať s valutami nie je jednoduché,“
pokračoval Ábel Glanz. „Riskujete život – to je osud židov. Celý deň len beháte. Ak potrebujete rumunské lei, každý vám ponúka švajčiarske franky. Ak potrebujete švajčiarske franky, každý vám dáva lei. Je to ako začarované. Váš strýko hovorí, že robím dobré obchody. Boháči si vždy myslia, že každý robí dobré obchody.“
„Kto vám povedal, že som bohatý?“ ozval sa Phöbus.
„Ktože by mi to povedal? To mi nemusí nik vravieť. Všetci vedia, že Böhlaugov podpis má cenu zlata.“
„Všetci klamú!“ zvolal Böhlaug a hlas mu preskočil do vysokej tóniny. Vrieskal, akoby ho „všetci“ obvinili z veľkého zločinu.
Dnu vošiel Alexík v módnom obleku a so žltou sieťkou na čerstvom účese. Voňal ústnou vodou a brilantínou a fajčil sladkasto parfumovanú cigaretu.
„Nie je hanba mať peniaze, otec,“ prehovoril.
„Všakže nie?“ zvolal Glanz radostne. „Váš otec sa hanbí.“ Phöbus Böhlaug ponalieval znova čaj. „Také sú vlastné deti,“ nariekal.
Phöbus Böhlaug vyzerá zrazu ako starý muž. Má popolavosivú tvár, vejáriky vrások okolo očí, plecia nahnuté dopredu, akoby ho niekto premenil.
„Nežijeme dobre,“ povie. „Pracujeme, drieme celý života a potom nás pochovajú.“
Zrazu je veľmi pokojný. Zmráka sa.
„Treba zasvietiť!“ vraví Böhlaug.
Povedal to kvôli Glanzovi.
„Už pôjdem, ďakujem za dobrý čaj!“
Phöbus Böhlaug mu podal ruku a mne povedal: „Príď častejšie!“
Glanz ma viedol neznámymi uličkami, popri dvoroch, popri spustnutých usadlostiach a priestranstvách s haldami odpadkov a hnoja, kde krochkali svine a špinavými rypákmi hľadali potravu. Zelené roje múch bzučali nad tmavohnedými kôpkami ľudských výkalov. V meste nebola kanalizácia a zo všetkých domov sa šíril smrad a Glanz zrazu podľa všakovakých pachov predpovedal dážď.
„Takto podnikáme,“ povedal Glanz. „Böhlaug je bohatý muž s malým srdcom. Veru tak, pán Dan, ľudia nemajú zlé srdcia, len primalé. Veľa sa doň nevojde, len žena a dieťa.“
Vošli sme do malej uličky. Stoja tam židia, prechádzajú sa stredom ulice, majú dáždniky, komicky poskrúcané okolo krivých rúčok. Stoja potichu, so zamyslenými tvárami alebo sa bez prestania prechádzajú hore-dole. Tu jeden zmizne, tam iný vychádza z brány, skúmavo sa poobzerá napravo a naľavo a šuchce sa ďalej.
Ľudia prechádzajú popri sebe ako nemé tiene, je to stretnutie duchov, blúdia tu dávno mŕtvi. Tisícročia kráča tento národ po úzkych uličkách.
Ak podídete bližšie, vidíte, ako dvaja z nich zastanú, chvíľu si niečo mrmlú a prejdú popri sebe bez pozdravu, len aby sa o pár minút znova stretli a znova zamrmlali pol vety.
Vynorí sa policajt v žltých vŕzgajúcich čižmách, šabľa sa mu hojdá pri boku, kráča stredom ulice popri židoch, ktorí sa mu uhýbajú, zdravia ho, pokrikujú naňho, usmievajú sa. Pozdravy ani volania ho nezastavia, kráča ďalej po svojej ulici presne vymeranými krokmi ako natiahnutá mechanická hračka. Jeho prechádzka nikoho nevydesila.
„Ide Streimer,“ zašepkal niekto pri Ábelovi Glanzovi a vzápätí skutočne prichádza Jakob Streimer.
V tom okamihu zažal muž v modrom plášti pouličnú plynovú lampu a zdá sa, akoby tým chcel uctiť hosťa.
Ábel Glanz znervóznel a židia tiež.
Jakob Streimer čakal konča ulice, vznešenejší ako policajt, čakal na blížiacich sa ľudí ako orientálny veľmož na zástup prosiacich poddaných. Má zlaté okuliare, upravené hnedé bokombrady a cylinder. Čoskoro sa rozkríklo, že Jakob Streimer potrebuje ríšske marky.
Ábel Glanz vkročil do obchodíka, kde akási žena očividne čakala na zákazníkov. Žena odišla, otvorili sa dvere, zazvonil zvonček, nejaký muž vyšiel z obchodu.
Glanz sa vrátil celý rozžiarený: „Mám marky po jedenásť a tri osminky. Chcete podiel? Streimer zaplatí dvanásť trištvrte.“
Chcel som sa niečo opýtať, no Glanz mi vošiel rukou do náprsného vrecka a s úžasnou istotou vytiahol peňaženku, vybral z nej všetky peniaze, vopchal mi do ruky hrču pokrčených bankoviek a vyzval ma:
„Poďte.“
„Desaťtisíc,“ povedal a zastal pred Jakobom Streimerom.
„Tento pán?“ spýtal sa Streimer.
„Áno, pán Dan.“
Streimer prikývol. „Savoy.“
„Gratulujem, pán Dan,“ povedal Glanz. „Streimer vás pozval.“
„Ako to?“
„Vari ste nepočuli? Povedal ,Savoy’. Tak už poďte! Ak by mal váš strýko Phöbus Böhlaug široké srdce, mohli by ste ísť za ním, požičať si peniaze, kúpiť marky a za dve hodiny by ste zarobili stotisíc. Ale nič vám nedá. A tak ste zarobili len päťtisíc.“
„Aj to je veľa.“
„Nič nie je veľa. Veľa je miliarda,“ povedal Glanz zasnene. „Dnes už neexistuje žiadne veľa. Nevieme, čo bude zajtra. Zajtra môže byť revolúcia. Pozajtra prídu boľševici. Staré rozprávky sa stali skutočnosťou. Dnes si odložíte do skrine stotisíc, zajtra sa do nej pozriete a budete tam mať len päťdesiattisíc. Také zázraky sa dnes dejú. Ani peniaze už nie sú peniazmi! Čože by ste ešte chceli?“
Prišli sme do Savoya, Glanz otvoril malé dvere na konci chodby a za nimi stál Ignác.
V miestnosti s tmavočervenými stenami bol bar. Za barovým pultom stála červenovlasá žena a pri stolíkoch sedelo niekoľko vyparádených dievčat a cez tenké slamky chlipkali limonádu.
Glanz pozdravil. „Dobrý deň, pani Kupferová,“ a predstavil ma: „Pán Dan – pani Jetti Kupferová, alma mater.“
„To je po latinsky,“ vysvetlil pani Kupferovej.
„Viem, že ste učený muž,“ povedala pani Kupferová, „ale musíte viac zarábať, pán Glanz.“
„Teraz sa mi mstí za latinčinu.“ Glanzovi je to trápne.
V miestnosti vládlo prítmie, v jednom rohu svietila červená lampička, pred malým javiskom stálo čierne krídlo.
Vypil som dva šnapsy a usadil som sa do koženého fotela. Pred barovým pultom sedeli páni a jedli chlebíčky s kaviárom. Za krídlo sa posadil klavirista.