✅ Poštovné ZADARMO nad 39€ ✅ Knižná akcia každý mesiac ✅Výhodné ceny ✅Bezpečný nákup
Chicago, ďaleká budúcnosť.
Beatrice Priorová žije v spoločnosti rozdelenej na päť frakcií. Na rozhodovacej ceremónii si všetci šestnásťroční vyberajú frakciu, ktorej zasvätia zvyšok života. Beatrice má len dve možnosti: zostať so svojou rodinou, alebo ju navždy opustiť, aby mohla byť sama sebou. Rozhodnutím napokon prekvapí všetkých vrátane seba. Zmení si meno na Tris a usiluje sa obstáť v tvrdej konkurencii, aby si vybojovala miesto v novom živote. Hľadá skutočných priateľov a zamotáva sa do vzťahu s chvíľami neodolateľným, inokedy neznesiteľným chlapcom.
Keď Tris objaví sprisahanie, ktoré môže zničiť jej navonok dokonalú spoločnosť, záhadná schopnosť jej buď pomôže zachrániť ľudí, ktorých miluje, alebo...
Ukážka textu z knihy
Doma máme jediné zrkadlo, skryté za posuvným panelom
v chodbičke na hornom poschodí. Podľa pravidiel mojej frakcie
sa k nemu môžem priblížiť len druhý deň každého tretieho
mesiaca, keď mi mama strihá vlasy.
Sedím na stoličke, mama stojí za mnou s nožnicami v ruke
a strihá. Pramene vlasov padajú na zem a vytvárajú okolo
mňa prstenec nevýraznej plavej farby.
Keď mama skončí, zhrnie mi vlasy dozadu a stiahne ich
do uzla. Tvári sa pokojne a neochvejne sa sústredí na prácu.
Umenie sebazaprenia ovláda dokonale. Ja to o sebe povedať
nemôžem.
Využijem chvíľku nepozornosti a nenápadne mrknem na
vlastný odraz. Nie z márnivosti, ale zo zvedavosti. Za tri mesiace
sa s človekom môže stať všeličo. V zrkadle sa odráža úzka
tvár, veľké okrúhle oči a dlhý tenký nos. Stále vyzerám ako malé
dievčatko, hoci som niekedy v priebehu posledných mesiacov
dovŕšila šestnásť rokov. Ostatné frakcie oslavujú narodeniny,
ale my nie. Načo by sme strácali čas takým sebeckým pôžitkom?
„Hotovo,“ povie mama, keď mi upevní uzol. Naše pohľady
sa stretnú v zrkadle. Nestihla som odvrátiť zrak, ale nenapomenie ma, len sa usmieva na náš spoločný odraz. Trochu
sa zamračím. Prečo ma nevyhreší, že na seba zbytočne zízam?
„Dnes to príde,“ podotkne.
„Áno.“
„Si nervózna?“
Chvíľu pozerám do vlastných očí. Dnes podstúpim test
predpokladov a na základe neho zistím, do ktorej z piatich
frakcií sa hodím. A zajtra, na rozhodovacej ceremónii, si jednu
zvolím a rozhodnem o zvyšku svojho života. Vyberiem si,
či zostanem so svojou rodinou, alebo ju navždy opustím.
„Nie,“ poviem. „Test nemusí ovplyvniť moje rozhodnutie.“
„Správne,“ usmeje sa. „Poďme sa naraňajkovať.“
„Ďakujem. Za ostrihanie vlasov.“
Pobozká ma na líce a zrkadlo zakryje posuvným panelom.
V inom svete by ju asi považovali za krásavicu. Pod sivými šatami
skrýva štíhle telo. Má vysoké lícne kosti a dlhé mihalnice,
a keď si na noc rozpustí vlasy, padajú jej na plecia v bohatých
vlnách. Lenže Sebazaprenie jej káže, aby svoju krásu
zakrývala.
Spolu prejdeme do kuchyne. V takéto rána, keď brat pripravuje
raňajky, otec číta noviny a roztržito ma hladí po vlasoch
a mama si pohmkáva pri upratovaní stola, ma najväčšmi
mrzí, že od nich chcem odísť.
Autobus smrdí výfukovým plynom. Zakaždým, keď prejde cez
výmoľ na ceste, ma trhne z jednej strany na druhú, hoci celou
silou zvieram sedadlo, aby som sa udržala na mieste.
Môj starší brat stojí v uličke a drží sa tyče nad hlavou, aby
nespadol. Nepodobáme sa na seba. Caleb zdedil otcove tmavé
vlasy a zahnutý nos a mamine zelené oči a jamky na lícach.
Keď bol mladší, tá kombinácia čŕt vyzerala zvláštne, ale teraz
mu pristane. Keby nepochádzal zo Sebazaprenia, spolužiačky
by na ňom určite mohli oči nechať.
Po mame zdedil aj nekonečnú obetavosť. Bez váhania prepustil
svoje sedadlo nevrlému chlapíkovi z Otvorenosti, ktorý
mal na sebe tradičnú uniformu svojej frakcie: čierny oblek s bielou
kravatou. Členovia Otvorenosti si nadovšetko cenia úprimnosť
a pravdu vidia čierno-bielo. Podľa toho sa aj obliekajú.
Keď sa približujeme k centru mesta, medzery medzi budovami
sa zužujú a cesty vyhladzujú. Z hmly sa vynára mrakodrap,
kedysi známy ako Sears Tower, dnes ho voláme Centrála.
Týči sa ako čierny stĺp na horizonte. Autobus prejde
popod nadjazd s koľajnicami. Nikdy som necestovala vlakom,
hoci premávajú bez prestania a koľaje vedú všade. Vozia sa nimi
len Neohrození.
Pred piatimi rokmi dobrovoľníci zo Sebazaprenia opravili
niektoré cesty. Začali v strede mesta a pokračovali smerom
k okrajom, až kým sa im neminul materiál. Cesty v blízkosti
nášho domu sú stále hrboľaté a popraskané a nedá sa po nich
bezpečne jazdiť. Nevadí, aj tak nemáme auto.
Caleb sa tvári pokojne aj v rozheganom autobuse. Pevnejšie
schmatne tyč, aby udržal rovnováhu, a sivý rukáv sa mu
zošuchne dolu. Očami kmitá na všetky strany a ja viem, že
pozoruje ľudí okolo. Snaží sa vidieť iba ich a zabudnúť pritom
na seba. Otvorení pokladajú za najdôležitejšiu hodnotu
pravdovravnosť, ale my zo Sebazaprenia uprednostňujeme
obetavosť.
Keď autobus zastane pred školou, vstanem a snažím sa
pretlačiť okolo muža z Otvorenosti. Potknem sa o jeho topánky
a zachytím sa Calebovej ruky. Zavadzajú mi pridlhé nohavice
a ladná chôdza mi nikdy veľmi nešla.
V meste fungujú tri školy: Nižší stupeň, Stredný stupeň
a Najvyšší stupeň. Budova Najvyššieho stupňa je najstaršia.
Postavili ju zo skla a z ocele, rovnako ako všetky okolo nej.
Pred ňou stojí vysoká kovová socha, na ktorú sa po vyučovaní
škriabu decká z Neohrozenosti a navzájom sa povzbudzujú,
aby vyliezli čoraz vyššie. Minulý rok jedno dievča spadlo
a zlomilo si nohu. Sestričku som bežala zavolať ja.
„Dnes je test predpokladov,“ pripomeniem. Caleb je starší
len o necelý rok, takže chodíme do toho istého ročníka.
Prikývne, práve keď prechádzame cez vchodové dvere.
V momente, keď vojdeme, sa mi napnú všetky svaly v tele.
V škole vládne vzrušenie, všetci šestnásťroční si zjavne chcú
naplno vychutnať posledný deň. Po rozhodovacej ceremónii
sa už do školských chodieb pravdepodobne nevrátime. Ďalšie
vzdelávanie nám zabezpečia frakcie, ktoré si vyberieme.
Dnes nám vyučovacie hodiny skrátili na polovicu, aby sme
ich všetky stihli pred testom predpokladov, ktorý nás čaká
po obede. Už teraz mi rýchlejšie bije srdce.
„Ty sa veľmi nebojíš, čo ti na teste povedia, mám pravdu?“
pýtam sa Caleba.
Zastaneme na križovatke chodieb, odkiaľ on pôjde jedným
smerom na pokročilú matematiku a ja druhým na dejepis frakcií.
Zdvihne na mňa obočie. „A ty?“
Mohla by som sa priznať, že ma už celé týždne trápi, ktorú
frakciu mi test vyberie – Sebazaprenie, Otvorenosť, Informovanosť,
Harmóniu alebo Neohrozenosť?
Radšej sa usmejem a poviem, že ani nie.
Opätuje mi úsmev. „No... tak ti želám pekný deň.“
Kráčam na dejepis frakcií a hryziem si spodnú peru. Vôbec
mi neodpovedal na otázku.
Chodby sú tesné, hoci svetlo prenikajúce cez okná vytvára
ilúziu priestoru. Škola patrí k málo miestam, kde sa mládež
v našom veku môže stretávať s členmi iných frakcií. Dnes davom
pulzuje nová energia, horúčka posledného dňa.
Dievča s dlhými kučeravými vlasmi mi zakričí „Čau!“ rovno
pri uchu a zamáva na vzdialenú kamarátku. Rukávom bundy
ma udrie do líca. Potom do mňa strčí chalan z Informovanosti
v modrom svetri. Stratím rovnováhu a tvrdo dopadnem na zem.
„Z cesty, drevo,“ vyštekne a ponáhľa sa ďalej.
Do tváre sa mi nahrnie horúčava. Vstanem a oprášim sa.
Pár spolužiakov zastalo, keď som spadla, ale nikto mi neponúkol
pomoc. Očami ma sledujú až po koniec chodby. Takéto
veci sa ľuďom z mojej frakcie stávajú už celé mesiace. Informovaní
šíria o členoch Sebazaprenia nepriateľské reči, ktoré
už zasiahli aj do vzťahov v škole. Sivé šaty, jednoduchý účes
a nenápadné správanie typické pre moju frakciu by mi mali
pomôcť zabudnúť na seba a uľahčiť aj ostatným, aby si ma nevšímali.
Lenže teraz zo mňa robia terč.
Zastanem pri okne v krídle E a čakám na príchod deciek
z Neohrozenosti. Robievam to každé ráno. Presne o 7.25 dokazujú
svoju odvahu vyskakovaním z idúceho vlaku.
Môj otec ich prezýva „pekelníci“. Všetci majú čierne oblečenie,
pírsingy a tetovania. Ich prvoradou úlohou je strážiť
plot okolo mesta. Netuším však, pred čím.
Mala by som zneistieť. Mala by som uvažovať, čo má kovový
krúžok v nose spoločné s odvahou, vlastnosťou, ktorú
si najväčšmi cenia. Namiesto toho od nich nevládzem odtrhnúť
oči.
Zapíska vlak. Ten zvuk mi zavibruje až v hrudi. Reflektor
lokomotívy bliká, vlak sa rúti okolo školy a škrípe na železných
koľajniciach. Z posledných vagónov idúceho vlaku sa
vyvalí masa mladých mužov a žien v tmavom oblečení, niektorí
padnú a kotúľajú sa po zemi, iní sa pár krokov potácajú,
aby vzápätí opäť našli rovnováhu. Jeden chalan so smiechom
chytí nejaké dievča okolo pliec.
Pozorovanie Neohrozených je hlúpy zlozvyk. Odvrátim sa
od okna a pretlačím sa davom na hodinu dejepisu. Čítaj viac
