Mária Valtorta v piatom diele končí dlhú etapu rozprávania o druhom
roku Ježišovho verejného účinkovania. V treťom roku nastupuje Pán
Ježiš vo svetle svojej Spravodlivosti. Tá vznešená Spravodlivosť, o
ktorej dnes ľudia už takmer nič nevedia, lebo ich uspal Satan na
pohodlnosti, lenivosti a mnohých mravných nerestiach. Dozvedáme sa,
prečo Judáš stratil moc konať zázraky a ako veľmi Pán trpel pre
jeho pyšnú dušu. Dej rozprávania nás zavedie do takmer neznámych
príbehov učeníkov a malých detí, ktorí denne sprevádzali Pána a
apoštolov pri ich evanjelizácii. Ježiš hovorí: „Dobre, Šimon, poď.
Chcel som, aby ste boli tu a aby ste spoznali Máriu. Mnohí z vás
poznajú Máriu ako ,matku‘, niektorí ako ,nevestu‘. Ale nikto
nepozná Máriu ako ,pannu‘. Ja vám ju chcem predstaviť v tejto
rozkvitnutej záhrade, do ktorej s túžbou prišli vaše srdcia ako na
miesto oddychu po námahách vašej apoštolskej práce a po nútenom
odlúčení. Áno, ó, matka, ktorú Boh – Nesmierny, Vznešený, Panenský,
Nestvorený – počal a nosil ťa ako svoje najnežnejšie bremeno,
jasajúc, keď cítil, ako sa v ňom hýbeš, dávajúc mu úsmevy, z
ktorých urobil stvorenstvo! Ty, ktorú v bolestiach zrodil, aby ťa
dal svetu, najláskavejšia duša, zrodená z Panica, aby si bola
,Panna‘, Dokonalosť stvorenstva, Svetlo raja, Rada Boha, ktorý
pozerajúc na teba mohol odpustiť Hriech, lebo ty sama, sama od seba
vieš milovať tak, ako celé ľudstvo dané dohromady nevie milovať. V
tebe je odpustenie Boha! V tebe je liek Boha, ty si pohladenie
Večného po rane, ktorú človek urobil Bohu! V tebe je Spása sveta,
matka vtelenej Lásky a darovaného Vykupiteľa! Duša mojej matky!
Spojený v Láske s Otcom som na teba hľadel vo svojom vnútri, ó,
duša mojej matky…! A tvoja žiara, tvoja modlitba, predstava, že ma
budeš nosiť, ma utešovali od večnosti v mojom údele utrpenia a
neľudských skúseností toho, čím je skazený svet pre neskonale
dokonalého Boha. Vďaka, ó, matka! Ja som prišiel už nasýtený tvojou
útechou, zostúpil som cítiac iba teba, tvoju vôňu, tvoj spev, tvoju
lásku… Radosť, moja radosť!“
