Rudolf, vták v zlatej klietke

Ukážka:

Rudolf teraz sedel na suchom konári stromu. Cítil, že znova prichádza jar. Miloval slnečné lúče, ktoré ohrievali jeho telo a osvetľovali žltý zobák. Častokrát spieval pieseň prichádzajúcej jari za noci, keď všetko stíchlo. Jeho hlas sa niesol uličkami mesta v ktorom sa narodil, prebýval a žil. Teraz bol sám. Spomínal na svoje detstvo. Pamätal sa, ako ho matka učila lietať. „Poď, Rudolf, neboj sa! Tvoji bratia už lietajú vysoko, skús to i ty!“ Ale Rudolf bol iný. Bol slabším ako súrodenci a omnoho bojazlivejším. Túžil byť však ako oni. Ako všetci vtáci. Nebol tu preto, aby skákal, zbieral omrvinky bez toho, aby sa vzniesol do výšky a sledoval svet zhora. Nabral odvahu, rozprestrel krídla a postavil sa na kraj hniezda. Pozrel sa do hĺbky a cítil, prichádzajúce mdloby. „Pozeraj sa pred seba!“ Počul otca, ktorý sa odrazil od hniezda a vzniesol sa do výšky. Rudolf sa pokúšal sledovať ho, ten čierny bod, ktorý sa rýchlo vzďaľoval. „Nedokážem to, nedokážem to!“ Kričal. Po ničom inom viac netúžil, iba sa nechať unášať ľahkým vánkom, cítiť ho vo svojom perí, nechať ho dotknúť sa telíčka... Iba rozprestrieť krídla a letieť. „Poďme!“ Zavelil otec, ktorý sa vrátil bez toho, aby si to Rudolf všimol. Chcel ho poprosiť, či by nemohol letieť znova pred ním, aby mal záchytný bod, ale nedovážil sa. Uvedomil si, že by to bolo zbytočné. Nebolo nič, čo by odohnalo jeho strach. Ten maličký bod otca by sa vzďaľoval príliš rýchlo a on by i tak preciťoval to prázdno hĺbky pod sebou. Zrazu do neho matka jemne štuchla. „Rozprestri krídla, chlapče! Koncentruj sa!“ Rudolf teda urobil tak. Znova rozprestrel krídla a odrazil sa. „Mávaj krídlami!“ Počul znova matkin hlas. Zamával raz , dvakrát a fíííí! Bol to nádherný pocit! On lietal, plával na bezoblačnej oblohe. „Lietam! Lietam! Pozrite sa! Ja lietam!“ Obzrel sa a v tom jeho pohľad zabehol do hĺbky, stratil rovnováhu a začal rýchlo padať. „Mávaj krídlami!“ Kričal otec, ale Rudolf sa rýchlo strácal spred jeho pohľadu, až sa malá bodka úplne stratila. “Nenarodil som sa, aby som lietal.“ Bolo posledné, na čo Rudolf pomyslel, keď jeho telo dopadlo na tenkú okenicu desaťposchodového paneláku. Rudolf zostal nehybne ležať.