Vrch prísľubov

Pohľad poľského dominikána Adama Szustaka na Desatoro je zaskakujúci. Hovorí asi toto: Prikázanie je len jedno to prvé. Boh vňom hovorí Mojžišovi ajeho prostredníctvom aj nám asi toto: Mojžiš, stali sme sa priateľmi. Pozri sa, čo všetko som pre teba urobil. Prosím ťa, nedovoľ, aby sa niečo medzi nás doslova medzi moju atvoju tvár dostalo. Ja som tvoj Boh. Zotrvaj pri mne asľubujem ti, že budeš vždy radostne sláviť sviatočný deň, že budeš vnímať aprežívať moc avznešenosť môjho mena. Že niesť bremeno vzťahov bude pre teba oveľa ľahšie. Že ti ani na um nepríde zabíjať, cudzoložiť, klamať... Chápeš, Mojžiš? Ak medzi mňa ateba nepustíš nikoho anič, tak budeš mať báječný život. Autor takýto pohľad stavia na jazyku. Vhebrejčine (ale aj vslovenčine) sú totiž prikázania akoby vbudúcom čase, ktorým sa zároveň dá vyjadriť aj príkaz. Ak sa na ne pozeráme zhľadiska budúceho času, tak ich môžeme vnímať nie ako príkazy, ale ako prísľuby: Ja som Pán, tvoj Boh. Sľubujem ti, že budeš sláviť, ctiť... že nebudeš vraždiť... Ak prijmeme tento pohľad, naše vnímanie prikázaní sa úplne zmení. Zameriame sa na podstatu na osobný vzťah sBohom aostatné sa bude diať takmer automaticky.