My a oni - Pavol Rankov

Do zbierky My a oni / Oni a my je zaradených 15 poviedok. Ich ťažiskom je dôraz na vybudovanie silného príbehu, ktorý nepostráda prvky tajomstva a napätia, vyznačuje sa majstrovským prepracovaním detailov a prekvapivou, neraz až šokujúcou pointou. Spoločným menovateľom textov je však sviežosť, čítavosť a originalita. Autor sa pri svojej tvorbe necháva inšpirovať predovšetkým literárnou fantastikou, hororom a psychologickou prózou. Z rozhovoru Pavla Rankova pre denník Pravda (15.5.2001). Otázky kládla Sylvia Pálková: Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo? V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca. V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže? Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť. Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania? Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii. Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo? Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.