Vojna Windsorovcov
Knihu kúpite v
2 e-shopoch
od
25,60 €
Panta Rhei
25,60 €
Skladom
(odoslanie ihneď)
Knihyprekazdeho.sk
25,60 €
Skladom
(dodanie do 3 dní)
Krátky popis
Odchod princa Harryho a vojvodkyne Meghan z kráľovskej rodiny,
posun monarchie do éry sociálnych médií a podpora národov Spojeného
kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska počas pandémie
covidu-19 zamestnávali kráľovnú Alžbetu II. v posledných rokoch jej
života. Keď mladá panovníčka v roku 1952 nastúpila na trón,
netušila, že v čase, keď dosiahne svoju poslednú kapitolu, bude
riadiť nielen nestálu monarchiu, ale aj kráľovskú rodinu, ktorá
bude čeliť množstvu škandálov, intríg a zrád. Nespútaný život
Alžbetinej sestry princeznej Margaret, dlhoročná nevera jej
ženatého syna princa Charlesa, pranie špinavej bielizne na
verejnosti jej nevestou princeznou Dianou a jej smrť či prípad jej
syna princa Andrewa a neplnoletého amerického dievčaťa, ktoré mu
dohodil odsúdený pedofil Jeffrey Epstein, sú len niekoľkými
príkladmi problémov, ktoré sa na hlavu monarchie počas jej
70-ročnej vlády zosypali. Kniha Vojna Windsorovcov, ktorú napísala
britská novinárka a spisovateľka Tina Brown, sa v dvadsiatich
piatich kapitolách venuje členom kráľovskej rodiny a udalostiam,
ktoré formovali vzťah verejnosti k monarchii. Tina Brown pozoruje
britskú monarchiu už tri desaťročia a jej rozsiahle svedectvo je
plné silných odhalení, novo zverejnených detailov a bystrých
postrehov získaných vďaka kontaktom s osobami zasvätenými do
kráľovských záležitostí. Štýlová, vtipná a erudovaná kniha Vojna
Windsorovcov nenávratne zmení spôsob, akým budete vnímať a chápať
kráľovskú rodinu. Ukážka: Bez ohľadu na Dianine podozrenia je
pravdepodobné, že Charles sa vrátil do Camillinej postele až tesne
po narodení princa Harryho v septembri 1984. Bolo to o dva roky
skôr, ako priznal, ale neskôr, ako si Diana myslela. Väčšina
indícií nasvedčuje tomu, že dodržal tradíciu cudzoložstva vo
vyšších kruhoch a kým neskončil s plodením, dal si pauzu. Keď
splnil svoju kráľovskú povinnosť – dedič a náhradník –, zhasol
svetlo. „Niečo sa udialo v jeho hlave,“ zverila sa Diana lady Colin
Campbellovej v súvislosti s jeho vtedajším správaním. („Bože, je to
chlapec… A dokonca má ryšavé vlasy!“ zvolal, keď prvýkrát uvidel
malého Harryho. Chcel a očakával dievčatko.) Princezná Margaret
Hesenská to videla takto: „Jedného dňa mal toho dosť. Bolo to také
jednoduché. Jedného dňa – toho, ktorý ani ona [Diana], ani nikto
iný nedokáže identifikovať – ho zatlačila za neviditeľnú čiaru.
Vtedy si to neuvedomil, ale ona ho zahnala až za hranicu únosnosti.
Potom sa utiahol do seba.“ Celý život Charlesove potreby
uspokojovali iní. Dianine potreby boli také neuspokojiteľné, že
nemal ani schopnosť, ani chuť pokúsiť sa na ne reagovať. Podľa jeho
starých priateľov ho princezná z Walesu zmenila na nervóznu trosku.
Stiahol sa do svojej záhrady v Highgrove, Diana ho tam nasledovala
a vyčítala mu jeho bezcitné správanie. Boli to naozaj princove city
ku Camille, pýtali sa jeho priatelia, čo z jeho manželky urobili
podľa nich „nezvládnuteľnú xantipu“? Alebo bola Diana labilná vždy?
Bývalí zamestnanci tvrdia, že Diana nebola vždy ticho vzlykajúcou
obeťou z Mortonovho príbehu, ale rozmaznanou celebritnou
princeznou, ktorá si v čase vysokej nezamestnanosti arogantne
prenajala červený mercedes za 130 000 dolárov a stala sa
pravdepodobne jedinou kráľovskou osobou, ktorá jazdila na
zahraničnom aute. Alebo keď sa chlapci vrátili z internátnej školy,
zlomyseľne ich držala ďaleko od svojho manžela. Požiadala, aby im
doniesli večeru na poschodie na podnose, zatiaľ čo osamotený
Charles na nich čakal pri stole. Princezná sa k personálu správal
raz tak a raz onak, tak vrtošivo, že nemali ani potuchy, ako jej
vyhovieť. Charlesov priateľ z póla Ronnie Driver si spomína na
jednu víkendovú scénu, keď princ odišiel zajazdiť si na Beaufort
Hunt – a, samozrejme, s Camillou, ktorá tam chodievala v
priliehavých bielych jazdeckých nohaviciach a lesklých čiernych
čižmách v štýle dominy. „Diana zbadala, ako sa Charles chce
vytratiť, hoci sľúbil, že strávi deň s ňou a Williamom… a začala
kričať… obvinila ho, že je sebec, bastard, a pridala zopár slov na
štyri písmená.“ Princovo okolie tvrdilo, že princezná z Walesu by
urobila múdrejšie, keby sa sama venovala lovu. Alebo záhradníčeniu.
Alebo by ovládla, a nie vyhnala jeho staré priateľky – takáto
taktika je však jednoduchšia, keď si priznáte, že žijete v
dohodnutom manželstve, a nie keď si naivne myslíte, že ste vo
zväzku z lásky. Pri takej surovej bolesti však ide ľstivosť bokom.
Camilla bola pevne presvedčená o tom, že Diana bola citovo
narušená. Keď sa Dianin strýko lord Fermoy po boji s depresiami v
roku 1984 zastrelil, v gloucestershirských kruhoch sa častejšie
hovorilo o „pokazenej krvi“. Sesternica kráľovnej lady Kennardová v
oficiálne schválenom dokumente BBC priznala: „Kráľovná, ani nikto
iný, by nikdy celkom nepochopila, čo bola princezná Diana zač. Bolo
ťažké rozpoznať, ako veľmi ju poškodilo prostredie a jej detstvo.“
O Diane sa šíril jeden krutý vtip o tom, že princezná, podobne ako
väčšina dobytka na Britských ostrovoch v tom čase, trpela chorobou
šialených kráv. Obavy z toho, ako veľmi bola Charlesova povesť
rozbitá Dianinou manipuláciou s tlačou, v Camille vzbudili pocit,
že je jeho jedinou obhajkyňou. Andrew ju nepotreboval, ale Charles
áno. Záchrana trpiaceho princa sa teraz stala jej poslaním. Konečne
sa od Andrewa odpútala a naplno sa venovala Charlesovi. Neexistuje
iné vysvetlenie, prečo by inak Camilla dokázala znášať neustále
ponižovanie, ktoré sa na ňu valilo v polovici 90. rokov, keď sa
zdalo, že ňou opovrhuje celý národ. Jej stálosť aj v nepriazni
osudu si získala body u všetkých jeho priateľov. „Camilla bola
absolútne pevná a neochvejná. Nikdy sa nepokúšala brániť sa a ani
nepodľahla pokušeniu uviesť veci na pravú mieru,“ povedal jej starý
sussexský sused William Shawcross. „Myslím si, že to bola jedna z
jej veľkých predností, a za tú dôstojnosť si vyslúžila veľa tichej
chvály. Ľudia hovorili: ‚Bože môj, ona to tak pokojne znáša,‘ a
mali pravdu.“ Keď sa jej manželstvo rozpadlo, s Charlesom sa na
seba čoraz viac upínali. II V januári 1993, sedem mesiacov po
vydaní knihy Andrewa Mortona, nahrávka Camillagate pripravila oboch
milencov o akékoľvek krytie. Následník trónu sa po prvý raz nemal
kam skryť. Nevyvrátiteľnosť dôkazov rozbila všetky vrstvy
zahmlievania, ktoré používala vyššia trieda, a všetky zvyšky
dôstojnosti pri popieraní pravdy. „Hra, set, zápas,“ zvolala Diana
triumfálne na svojho osobného strážcu Kena Wharfa, keď v ruke
zvierala výtlačok Mirroru s prepisom. Pre Camillu to sedem mesiacov
po Mortonovi znamenalo desaťnásobné poníženie. Brutálne odhalenie
ukončilo akúkoľvek zahmlenú mystiku obklopujúcu postavenie
„kráľovskej milenky“ a zredukovalo ho na niečo, čo znelo zakríknuto
a úboho a vyslúžilo si posmech celého sveta: CAMILLA: Si nechutne
dobrý v tom, ako vieš opatrne postupovať. CHARLES: Prestaň! Chcem
opatrne postupovať s tebou, po tebe, zhora nadol a dnu a von.
CAMILLA: Och! CHARLES: Konkrétne dnu a von. CAMILLA: To je presne
to, čo teraz potrebujem… CHARLES: Budem žiť v tvojich nohaviciach
či kde. Mal by som to oveľa jednoduchšie! CAMILLA: Na čo sa zmeníš,
na nohavičky? CHARLES: Alebo, nedajbože, na Tampax. No, to by bolo
„fakt“ super… Vtipy o Tampaxoch spestrili každý zábavný program.
Karikatúry zobrazovali Charlesa, ako nadáva svojim sadeniciam. V
Taliansku mu hovorili princ Tampacchino. Camilla Parkerová
Bowlesová sa zmenila na verejne známu osobnosť, ktorú
prenasledovala tlač. Utiahla sa do Middlewick Housu a zdvihla
padací most. Nikdy sa necítila osamotenejšie. Stretnúť sa s
Charlesom bolo takmer nemožné, keďže ju dôsledne sledovali. Bála sa
mu aj zavolať pre prípad, že by ich telefóny boli napichnuté. Bez
toho, aby Camilla uviedla dôvod svojej dvanásť mesiacov trvajúcej
izolácie purdah, o dvadsaťštyri rokov neskôr v roku 2017 Geordiemu
Greigovi povedala: Nemohla som ísť naozaj nikam. Ale deti
prichádzali a odchádzali ako zvyčajne – jednoducho sa s tým
vyrovnali – rovnako ako aj skvelí priatelia. Čas som si krátila
tým, že som veľa čítala. Pomyslela som si, že keď už tu trčím,
mohla by som robiť aj niečo pozitívne, napríklad prečítať všetky
knihy, ktoré som chcela, alebo, že sa skúsim naučiť maľovať – hoci
to nemalo veľký úspech! Po určitom čase život akosi pokračoval.