Všetky moje spriaznené duše
Knihu kúpite v
3 e-shopoch
od
8,39 €
Panta Rhei
11,35 €
Skladom
(odoslanie ihneď)
Panta Rhei
8,39 €
Skladom
(dodanie do 3 dní)
Knihyprekazdeho.sk
11,35 €
Skladom
(dodanie do 3 dní)
Krátky popis
Toto je príbeh o snahe začať odznova. Eva žije s manželom Tomym na
vidieku, majú spolu dospievajúceho syna Jakuba. Je už takmer rok
nezamestnaná, bez peňazí, odkázaná na milosť a nemilosť Tomyho,
ktorý jej to nezabúda stále pripomínať. Ale inak celé dni pije, spí
a sedí pred televízorom. Keď si Eva nájde novú prácu na pošte,
spustí sa niečo, k čomu sa nevedela odhodlať už roky. Dokáže si
stáť za svojím rozhodnutím, alebo ju prevalcujú spomienky a väzby?
Ukážka: Ráno, okolo desiatej, nájdem na terase dve prázdne fľaše od
vína a určite tu neostali po mne. V poslednom čase sa to stáva
pravidlom. Uvarím si kávu a postarám sa o Jaspera aj o mačky. Dom
netreba upratovať. Spúšť v kuchyni som zrušila už včera a inak je
všetko v dokonalom poriadku. Na terasu sa vytacká Tomy. Oči má
červené ako angorský zajac, vlasy mastné a viečka spuchnuté. Smrdí
ako stoka. „Láska, ideme nakupovať?“ snaží sa mi vtisnúť uslintaný
bozk. S nechuťou sa odtiahnem. „Kam chceš ísť nakupovať?! Do
Jednoty do dediny? Tam majú dokopy dva jogurty, Karičku a suché
rožky. Alebo chceš šoférovať do mesta?! V tomto stave?!“ „Ešte si
pätnásť minút pospím a môžeme ísť.“ „Choď sa radšej osprchovať!“
zasyčím naňho. „Len pätnásť...“ odplazí sa späť do postele.
Skontrolujem Jakuba. Nie je ani opitý, nefajčil ani marihuanu a
nejaví žiadne známky podozrivého pubescentného správania. Vlastne
je celkom v pohode a celkom rád, že som mu zavolala. Keď ma
ubezpečí, že príde domov posledným autobusom, s ľahkým srdcom mu
zložím. Mám to ja ale zlaté decko. Odrazu sa mi na displeji objaví
Jankino číslo. „Janka, ako sa máš? Dlho sme sa nevideli. Ste
zdraví? Deti v poriadku?“ „Evička, máme sa dobre. Veľmi dobre.
Všetky deti sú zdravé a ujo tiež. Volám ti preto, že som dostala
taký nápad. Vieš dobre, že robím na pošte už pätnásty rok a v
poslednom čase je to čistá katastrofa. Nie sú ľudia a nikto to
nechce robiť. Je to veľká zodpovednosť. Tak som si myslela, že
teraz, keď nemáš prácu... No, či by si to nechcela skúsiť.“ „Janka,
ja... Neviem. No, možno aj chcela, len nemám ani šajnu, čo
všetko... Neviem vôbec nič o tej práci.“ „Ja ti so všetkým pomôžem.
Stačí si podať žiadosť so životopisom a odniesť to vedúcej na
poštu. Je veľmi zlatá a férová. A vlastne, ja som jej ťa už
spomínala. Keď odnesieš tie papiere, máš to skoro isté.“ Cítim, ako
vo mne začína stúpať nádej a ako mi začínajú horieť uši, čo je
neklamný znak toho, že sa čosi bude diať. Bolo by super mať prácu.
Akúkoľvek. „A plat je aký, Janka?“ „No, taký stred. Na začiatok by
si to mohla skúsiť. A možno si časom medzitým nájdeš niečo iné.“
„Tak ja to skúsim. Kedy a kam mám odniesť tie papiere?“ „Vieš,
Evička, ja som ti už vlastne dohodla aj predbežný termín. Dnes je
sobota, takže v pondelok. Pôjdeš na poštu do mesta a budeš sa pýtať
na vedúcu. A do žiadosti hlavne napíš, že si zodpovedná a že máš
skúsenosti s prácou s peniazmi. A nepíš, že si kreatívna a že máš
skúsenosti s koučingom, to tam nemajú radi. Veď ty už vieš, čo máš
napísať.“ „Janka, ale ja som s peniazmi v živote nerobila.“
„Nevadí, naučíš sa. Je to ako v obchode. Ani ja som nevedela.“ „A
to by som bola celý deň vonku? A celý deň musím chodiť?“ „Nie je to
také strašné, ja to beriem ako prechádzku. Vieš, porozprávaš sa s
ľuďmi, si na čerstvom vzduchu. Ja mám tú prácu rada.“ „Myslíš si,
že by som to zvládla?“ „V pohode. Veď si zvládla aj ťažšie veci. V
každom prípade je to šanca. Choď sa aspoň porozprávať s vedúcou.“
„Janka, si poklad, že si na mňa myslela...“ „Nezabudni.
Zodpovednosť a práca s peniazmi. Držím palce. A daj vedieť.“ Zlatá
Janka. Stále myslí na iných viac ako na seba. Odrazu mám pocit, že
aj na mňa sa niekto zhora usmial. Na terasu sa dovalí Tomy s dvoma
šálkami kávy a jednu položí predo mňa. Oči má opäť pôvodnej
čokoládovej farby, je čerstvo osprchovaný a oholený. Šticu
gaštanových vlasov má ešte mokrú po kúpeli. Vyzerá k svetu.
Odchlipne si z kávy. „Ideme?“ „Daj mi desať minút.“ Bleskovo sa
nalíčim a neposlušné, tmavé vlasy stiahnem do chvosta. Dávam si len
krátke rifle a tielko, aj keď je občasná návšteva mesta pre mňa
doslova sviatkom. Pri Tomyho nákupnej turistike a posadnutosti
obchodmi sa určite zapotím. V aute je horúco ako v pekle.
Klimatizáciu opravuje Tomy už rok a pol. Raz sú súčiastky príliš
drahé a chce počkať, kedy bude akcia, inokedy ich vôbec nedostať.
Potom zas nemá čas alebo je príliš vyčerpaný a potrebuje si pätnásť
minút zdriemnuť. Podobne je to s troma kubíkmi dreva, ktoré máme na
dvore. Nemôže ich porúbať, pretože raz je príliš teplo, inokedy
sneží alebo prší. Podobne je to aj s terénom okolo domu, ktorý nemá
čas upraviť, lebo nemá vhodné náradie. A podobne je to s mnohými
vecami, ktoré je potrebné urobiť. Veľmi dobre ho chápem. Má náročnú
prácu, je vyčerpaný a potrebuje svojich pätnásť minút denne. Je
vyčerpaný ešte z obdobia spred piatich rokov, keď nám firma
postavila dom na kľúč a on mal vtedy so stavbou toľko starostí. V
meste som Tomyho dennodennú únavu a vyčerpanosť až tak nevnímala,
ale tu je stále kopa roboty. No čo, nebudem si kaziť víkend. Tomy
si popiskuje, šoféruje a pomedzi to hreší. „Videla si ho? Magora!
Zle sa zaradil! Kretén!“ „Veď vidíš, že nie je od nás.“ „Aj tak! Má
pozerať na značenie! Idiot! A ty sa do toho aj tak nerozumieš.
Vodičák máš pätnásť rokov a nejazdíš!“ „Na čom tak asi?! Veď ani
raz si ma k tomu poriadne nepustil.“ „Tým autom chodím do práce!
Nemôžem si dovoliť, aby sa mu niečo stalo a... Pozri ho, debila! A
ešte bude aj trúbiť!“ Tomy je nesmierne hrdý na svoje šoférske
umenie a neznáša, keď ho niekto predbehne. Ako aj teraz. Zaradí
päťku a ručičku na tachometri vytlačí, aj keby čo bolo, na
stotridsať. Ešte že sme na diaľnici. Vtisne ma do sedadla. Kŕčovito
sa držím opierky. Napriek tomu, že je vonku tridsaťpäť, mi po
bruchu steká ľadový pot. Žalúdok mi zviera a do istého telesného
otvoru by mi nevošiel ani zastrúhaný vlas. „Ja ti dám,“ šomre si
Tomy popod nos. „S tým svojím črepom môžeš ísť tak akurát pole
orať! Traktor máš, nie auto! No, a ešte k tomu žena. Vedel som to!“
Tomy necháva „traktor“ za nami a spokojne sa usmieva. „Bála si sa?“
„Vôbec nie,“ roztrasenou rukou si utieram pot z tváre a hrdla.
Nepriznám sa za nič na svete. „Kam ideme najprv?“ usmeje sa na mňa.
„Kam chceš.“ „Tak najprv do Kauflandu, potom do Lidla a ešte...“
„Mysli na to, že nemôžeme veľmi rozhadzovať. Musíme vydržať do
konca mesiaca.“ „Neboj sa, všade kúpime len to, čo majú v akcii.“ V
Kauflande kúpime akciový tovar za dve plné maďarské tašky.
„Nebudeme nám to stačiť?“ nesmelo pípnem pri pokladnici, keď sa s
hrôzou pozerám na pokladničný bloček. „Ideme do Tesca,“ zavelí
Tomy. „Majú kuracie prsia v akcii.“ „Máme všetkého dosť!“ ráznejšie
namietam. „Jedla je dosť na celý mesiac. Aj na dva. Ani sa nám to
nevojde do mrazničky!“ „Ideme do Tesca!“ Okrem Kauflandu a Tesca
absolvujeme ešte Lidl, kde majú maslo a syr v akcii, a Fresh, kde
zas majú v akcii tovar za ďalšiu maďarskú tašku. Obťažkaní nákupmi
sa vraciame domov. „Pozerala si nejakú prácu na nete?“ začína ma
spovedať Tomy, kým šoféruje. „Hej, pozerala. Minuli sme kopu
peňazí.“ „A už si si tam niečo našla?“ Mňa teraz trápi niečo iné.
„Ako chceš vydržať s peniazmi do konca mesiaca? Okrem toho, nič
vhodné tam nebolo. Žiadna normálna práca.“ Teraz sa to začne.
„Živím ťa už pomaly rok!“ „Zabúdaš na moju podporu a na tú stovku z
bytu!“ precedím pomedzi zuby. „To je tiež nejaký ten peniaz do
domácnosti.“ „Všetko ťahám ja!“ „Už si zabudol, že si rok nemal
prácu?! Že si chodil len po brigádach?! Tebe vtedy vôbec nevadilo,
že ťa živím ja!“ „Vyťahuješ veci spred dvadsiatich rokov! To už ani
nie je pravda!“ Napriek jeho útoku mu nepoviem, že mi volala Janka.
Pokladal by to za hotovú vec a náhodou to nevyjde. A opäť budem na
vine ja. „Celé dni nič nerobíš!“ „Vždy je upratané a navarené!
Vyžehlené, vyprané! Aj v záhrade robím stále ja.“ „Keby si chcela,
prácu si nájdeš! Choď robiť k pásu!“ „Radšej sa sústreď na
šoférovanie!“ Chvíľu ideme mlčky, len Tomymu pulzuje na čele
navretá žila, ktorá neveští nič dobré, a sánka mu od zlosti skáče.
Odrazu strhne volant ku krajnici. Oproti nám sa rúti kamión a vedľa
nás sa rýchlosťou blesku prešmykne strieborné Audi. Všetko prebehne
tak rýchlo, že sa nestihnem ani zľaknúť. „Vidíš, kvôli tebe som
takmer havaroval!“ zrúkne na mňa Tomy. Sekundu mám pocit, že mi
jednu vrazí. „Celý život mi žerieš nervy a rozčuľuješ ma. Aj keď
som za volantom, do mňa vyrypuješ! Už ma fakt serieš!“ Nechcem
riskovať ďalšiu nehodu, a tak mu nepoviem, že začal on. Že ja som
ho tiež živila, keď nemal prácu, a to bez vykrikovania. Že ho
začínam mať plné zuby a že mu už nebudem tolerovať jeho amoky, aj
keď viem, že ma má svojím spôsobom rád. Domov dôjdeme mlčky. Tomy
sa zvalí na gauč do haly a venuje sa prepínaniu kanálov na ovládači
od telky. S ovládačom v ruke má všetko pod kontrolou a cíti sa ako
pán tvorstva. Ja zatiaľ vybalím našu korisť a pri tom množstve mi
trvá dobrú hodinku, kým všetko poukladám na svoje miesto. Neviem si
predstaviť, ako dožijeme do výplaty. Hádam to utiahnem z podpory a
z tej stovky, ale to opäť nič neušetrím. Na železnú rezervu, ktorú
som horko-ťažko našetrila na dovolenku, však určite nesiahnem.
Napriek včerajšiemu cirkusu pojedol včera Tomy všetky francúzske
zemiaky a celé kura na kurkume. To znamená, že musím čosi spichnúť.
Otvorím mraziaci box a začnem sa v ňom prehrabovať. Mrazená
zelenina, kukurica, ríbezle, fazuľka, rôzne druhy mäsa, polotovary,
ryby. Niečo je staré aj rok, ale pri Tomyho nákupných horúčkach to
nestíham spotrebovať. Viem však, že to myslí dobre a chce
potravinovú istotu pre svoju rodinu. Napokon sa rozhodnem pre
pstruhy, ktoré sú v boxe len pol roka. Urobím ich na masle a
cesnaku a pridám bylinky a citrón. K tomu budú opekané zemiaky a
šopský šalát. Kým sa všetko pečie a smaží, dám si na terase kávu a
chytím do ruky mobil. Dlho zvoním. Nič. Na siedmykrát mi konečne
zdvihne. „Zvoním ti ako blázon a ty nič,“ som urazená. „Práve keď
ťa najviac potrebujem.“ „Sorry, som na kupku,“ počujem Michaelin
zvonivý hlas. „A čo máš?“ „Volala mi teta Janka, či by som nechcela
robiť na pošte. Že si mám napísať žiadosť a odniesť ju v pondelok
jej vedúcej. Vraj už všetko dohodla a...“ chrlím nadšene. „To akože
by si bola poštárkou?“ „No, hej.“ „Ja ti neviem. Celý deň vonku, na
nohách, v daždi, v snehu, vo vetre, v zime. Fakt neviem, či je to
až taká výhra.“ „Nemám nič lepšie, to sama dobre vieš. A podpora mi
končí v auguste. Ostane mi stovka.“ „Veď Tomy zarába dobre.“ „To
áno. Ale nemôžem byť bez práce do konca života. Zas mi vykrikoval,
že ma živí.“ „Veď ty si ho...“ „To vraj bolo dávno. Vraj to už ani
pravda nie je.“ „Čo môžeš čakať od chlapa!“ „No veď už povedz, čo
si o tom myslíš.“ „Skús. Za to nič nedáš. Ale vidíš sa mi nejaká
natešená predstavou, že budeš pochodovať s vozíkom.“ „Niečo predsa
musím robiť. A určite nebudem sedieť doma ako taký znudený
pampúch.“ „Nechápem, prečo sa ma pýtaš, čo si o tom myslím, keď si
už rozhodnutá.“ „Lebo si moja spriaznená duša.“ Chvíľu ešte
hovoríme o deťoch a ohovárame chlapov, keď tu odrazu cítim, že sa
niečo pripaľuje. Potiahnem nosom. Rýchlo sa rozlúčim s Michaelou,
dám pozdraviť Miška a letím k sporáku. Ryby zachránim na poslednú
chvíľu. Práve keď hodím do šalátu posledný mesiačik paradajky,
niekto ma zozadu objíme. Otočím sa. Pred sebou vidím vysokého
usmievavého chalana so šibalskými hnedými očami a s jamkami v
lícach. Tmavé vlasy mu stoja na všetky strany a kolená mu trčia z
roztrhaných riflí. „Ako dobre vyzeráš, mami. Nemáš takmer žiadne
vrásky. A máš pekné modré oči.“ „Hotová Madona.“ Jakub nazrie do
rúry. „Pstruhy? Mňam. Dám si.“ „Ako bolo?“ „Pecka. Mali tam aj
bazén a v noci...“ „Bože môj, dúfam, že si neskákal dolu hlavou?“
„Skákal. A tu som. Všetci sme skákali.“ Spomeniem si na divoké dni
svojej mladosti a ďalej to radšej nekomentujem. Mohla by som
stratiť dôveru. „A čo ste pili?“ „No, nepili sme žiaden alkohol,
ale dal som si jeden radler.“ „Dúfam, že si nefajčil. Viem dobre,
že Jožo fajčí.“ „Ale, mami. Dobre vieš, že to neznášam. Odkedy som
to vyskúšal a bolo mi zle, nechcem to ani vidieť. A už ma nemorduj,
radšej poďme jesť. Ozaj, otec spí?“ „No, keď ho tu nevidíš, asi
spí. Idem ho zobudiť.“ „Nechaj ho. Naserie sa.“ „Možno bude
hladný.“ Po špičkách vojdem do spálne. Tomy leží na chrbte a tíško
chrápe. Vyzerá tak nevinne. Pri pohľadu na tú spiacu tvár ma
zaplavia spomienky. Jemne ho pohladím po líci. „Ideme jesť.“ Tomy
prestane chrápať, pretrie si oči a posadí sa. „Čo ma budíš kvôli
takej somarine?!“ vybuchne. „Myslela som si, že by si sa chcel s
nami...“ zahabkám. „Ty nevieš myslieť!“ Spomienky sú preč. Tresnem
za sebou dverami a nevšímam si hurónsky rev v spálni, ktorý nastal
po mojom odchode. „Hovoril som ti,“ skonštatuje Jakub sucho. „Nemá
to význam. Mali by sme odtiaľto vypadnúť.“ „Ako myslíš
‚vypadnúť‘?!“ „Jednoducho. Odsťahovať sa. Nedá sa to tu s ním
vydržať.“ „Netrep somariny. Je to tvoj otec a môj manžel. Sme
rodina. A okrem toho, nedávno sme sa sťahovali. Ideme jesť a už o
tom nechcem počuť.“ Povedala som to takto rozhodne naozaj ja?
Prestriem na terase a s Jakubom sa v pohode najeme v spoločnosti
Jaspera a mačiek. Potom Jakub narúbe drevo a založí oheň v našom
malom ohnisku, ktoré máme na konci záhrady. Sedíme na voňavých
klátoch, vdychujeme vôňu dymu a živice a pijeme harmančekový čaj s
medom. Keď sa na svet spustí závoj tmy, ľahneme si na slnkom
prehriatu trávu a počítame hviezdy. Ja mlčím, len Jakub rozpráva s
tým oduševnením, ktoré pozná iba mladosť.