Zlé jazyky
Knihu kúpite v
2 e-shopoch
od
12,26 €
Panta Rhei
12,26 €
Skladom
(odoslanie ihneď)
Knihyprekazdeho.sk
12,26 €
Skladom
(dodanie do 3 dní)
Krátky popis
Introvertka Vanesa sa v klebetnom ženskom kolektíve cíti ako piate
koleso na voze. Žije obyčajný každodenný život bez vzrušujúcich
zážitkov, o ktoré by sa chcela podeliť s ostatnými. Aby zvýšila
svoju popularitu a neprišla o jediné kamarátky, ktoré má, uchýli sa
ku klamstvu. Lenže lož má krátke nohy a kolegyne onedlho začnú
tušiť, že na Vanesinom príbehu niečo nesedí. Ako sa Vanesa z
klamstva vymotá a bude jej ešte vôbec niekto veriť? Ukážka Od toho
dňa môj život nabral celkom iný smer. Cítila som sa ako v
interaktívnom filme, kde divák sám rozhodne, ako sa má odvíjať dej.
Rozhodla som sa, že svojim kolegyniam vložím do rúk diaľkové
ovládanie svojho života. Zapojím ich do príbehu takým jedinečným
spôsobom, že sa od neho stanú závislými. Budem síce klamať, ale
aspoň nebudem nudná. Všetko, čo pritom poviem, si dôsledne
zaznačím, aby som si svoje verzie pamätala. Jedným z predpokladov
úspešného klamára je totiž výborná pamäť. V sobotu popoludní som
Romane odovzdala kľúče od bytu. Potkany prežili, dokonca sa mi
zdalo, že prestali kýchať. Rybičky spokojne plávali v akváriu a ani
kvety nezoschli. Romana mi bola vďačná a za odmenu mi venovala
fľašu červeného vína. Otvorila som ju ešte v ten večer pri
Netflixe, ale povedala som si, že ju celú nevypijem. Dám si len za
jeden pohár, aby som oslávila svoj nový plán. Do zápisníčka dobrých
skutkov by som si mohla zapísať prvú, poriadne výraznú čiarku, len
som si v tej chvíli nebola istá, či budem v altruizme pokračovať. V
hlave sa mi totiž rysoval veľkolepý scenár, ktorý by ma mohol
zabaviť na veľmi dlhé obdobie. Vraví sa, že keď si niečo naozaj
praješ, splní sa ti to. Znamenalo by to, že všetko, čo sa mi
nesplnilo, som si nepriala naozaj, respektíve som si nebola
skutočne istá, či chcem, aby sa tie priania splnili. Občas sa nám
totiž stáva, že sa nevieme rozhodnúť, čo by pre nás bolo lepšie.
Mám mať deti a s nimi spojený stres a starosti, alebo mám zostať
bez záväzkov a užívať si život? Mám zmeniť zamestnanie za
náročnejšie a zarábať lepšie, alebo mám radšej zostať vo svojej
komfortnej zóne a tešiť sa, že mám pokoj? Mám si vziať hypotéku a
zadlžiť sa na tridsať rokov, alebo si mám radšej byt prenajať?
Kúpiť či nekúpiť? Zostať či odísť? To be or not to be? Život je
štafeta rozhodnutí. Ten môj bol doteraz v podstate priamočiary.
Nastal čas rozvíriť pokojnú hladinu všednosti. Po týždni, keď som
sa už nemusela starať o potkany, som sa konečne pridala ku
kolegyniam, aby sme sa spoločne naobedovali. Zašli sme do neďalekej
obedovej reštaurácie, ktorú sme familiárne prezývali táckareň. S
taniermi plnými rezňov a cestovín sme si posadali za prvý voľný
stôl pre šesť osôb. Málokedy sme sa zišli v plnom počte, vždy
niektorá z nás chýbala, či už u dôvodu čerpania dovolenky, alebo
návštevy lekára. „Konečne sme tu všetky,“ predniesla som
priateľsky. „Už mi tie naše obedy chýbali.“ Alena poznamenala, že
aj ona je rada, že som vyriešila rodinné vybavovačky, lebo bezo mňa
to vraj nebolo ono. V duchu som sa uškrnula. Vedela som, že klame,
moje príhody nikdy nestáli za veľa. Lenže teraz sa malo všetko
zmeniť. Hoci Liliana naposledy spomínala, že so mnou potrebuje
prebrať niečo súrne, rozhodla som sa, že ju predbehnem. „Niekoho
mám,“ hlesla som záhadne. Všetky oči sa do mňa zabodli ako presne
namierené šípy. Takúto správu odo mňa nikto nečakal. „Povedz nám
viac, tajnostkárka!“ zvolala nadšene Alena. „Chváľ sa a preháňaj. A
rovno vytiahni jeho fotku.“ Na všetko som sa poriadne pripravila.
Vedela som, že moje povrchné kolegyne bude zaujímať hlavne to, ako
môj nápadník vyzerá. Večer som venovala brázdeniu po Instagrame.
Hľadala som mužský profil s viacerými podobizňami tváre aj postavy,
niekoho normálneho, žiadneho krásavca ani modela, vonkoncom nie
známu osobnosť, ktorú sledujú tisíce ľudí. Po hodinách pátrania som
našla profil muža, tridsiatnika vyššej, štíhlej postavy, s tmavými
vlasmi, udržiavaného, ale žiadneho narcisa, ktorý by spával v
posilňovni. Ten muž, vášnivý lyžiar a turista, mal na profile asi
tridsať fotografií, niektoré z lesa a iné zo zasnežených kopcov, no
našli sa tu aj fotky v obleku a z kancelárie. Nebol to Slovák, ale
Poliak, preto bolo vylúčené, že by ho niektorá z kolegýň absurdnou
zhodou náhod mohla poznať. Jedným slovom, bol to ideálny materiál
na zneužitie. Smelo som si posťahovala všetky jeho fotky a zapísala
som si jeho používateľské meno pre prípad, že by som ho neskôr
potrebovala znova vyhľadať. Možno mu tam časom pribudnú ďalšie
príspevky, ktoré budem vedieť použiť. Existovala len veľmi malá
pravdepodobnosť, že by sa tieto fotky dali nájsť na internete.
Pretože, ako dobre vieme, súkromné fotografie zo sociálnych sietí
nie je možné nájsť cez Google. Alenina žiadosť ma preto vôbec
neprekvapila. Suverénne som vytiahla mobil a ukázala im fotku
svojho údajného priateľa. Usmieval sa na nej ten Poliak, reálnym
menom Mateusz, ktorého som si premenovala na Kamila. Môj Kamil mal
zdravé biele zuby, ktoré ladili so snehom na kopcoch za ním. Stál
na lyžiach, alebo to mohli byť bežky, v každom prípade v
tmavomodrej lyžiarskej súprave pôsobil pozitívne a sebavedome. Bola
som presvedčená, že takého chlapa by brala každá slobodná žena
túžiaca po partnerovi. „Dobrý!“ uznanlivo pokývala hlavou Vierka.
Jej názor však nebol až taký smerodajný, predsa len mala už takmer
päťdesiat a bola dvadsať rokov vydatá za svojho pupkatého manžela.
Oveľa zvedavejšia som bola na názor dračíc Bianky a Liliany. Tie sa
však tvárili neutrálne, akoby mi chceli povedať, že je to oukej, na
viac aj tak nemám, tento sa ku mne hodí, len nech si ho pekne
držím. Pre kompletnosť informácie sa vyzvedali, čim sa môj nový
frajer živí. Aj túto odpoveď som mala pripravenú. Môj priateľ je
predajca prémiových vozidiel, dováža ich zo zahraničia, ale na
detaily nech sa ma nepýtajú, kto sa v tom má vyznať? Pracuje ako
freelancer pre viaceré spoločnosti, teda je na voľnej nohe. Bianku
zaujímali jeho majetkové pomery, Lilianu jeho predošlé vzťahy. Anka
s Alenou len pozorne počúvali, híkali a uznanlivo pokyvkávali
hlavami. „A to som ti chcela niekoho posunúť,“ oznámila Liliana,
„neskoro! Ale to nevadí, ak ti to s Kamilom nevyjde, zoznámim ťa s
kamarátom môjho bubeníka. Je trošku nižší a hanblivý, ale myslím
si, že by sa k tebe hodil.“ Poďakovala som sa za snahu, ale zatiaľ
som spokojná a neplánujem meniť. Kolegyne odchádzali z obeda
šokované, no zároveň spokojné. Predsa len som nebola úplne stratený
prípad. Bolo mi jasné, že odteraz ma každý deň čaká úloha pripraviť
si novú historku o svojom fiktívnom vzťahu. Moje dni sa stali oveľa
krajšími, keď som žila v predstave, že niekoho mám. Aj keď nebol
reálny, ja som mu istú mieru reálnosti dala už len tým, že som o
ňom hovorila, ako keby naozaj existoval. Pomyselné zaspávanie v
objatí, spoločné raňajky, plánovanie dovolenky... To všetko žilo v
mojej fantázii a nikto mi to nemohol zobrať. Hoci sa mi to
odohrávalo iba v hlave počas večernej prípravy na ranné
fabulovanie, stále to bolo lepšie než nič. Možno by sa takéto niečo
dalo prirovnať k správaniu mužov, ktorí chodia na latino tancovať
kizombu a bachatu. Hoci nezažívajú pravú intimitu, aspoň sa môžu
dotýkať viacerých žien bez toho, aby im niekto strelil facku. Pri
tanci ide o konsenzuálne obchytkávanie. Keď žena prijme pozvanie do
tanca, robí to s vedomím, že tanečný partner vstúpi do jej intímnej
zóny. Nemôže sa potom sťažovať, ak jej dotyčný šliape po prstoch
alebo jej nevonia. Netrvalo dlho a sama som začala veriť tomu, že
Kamil existuje. Iste to znie bláznivo, ale občas sa mi zdalo, že
cítim závan sprchového gélu, ktorý používa. V kúpeľni som zo žartu
zavesila miesto jedného uteráka dva, akoby sme tu skutočne bývali
dvaja. Dobre som si pamätala časy, aké to bolo, keď sme s frajerom
zdieľali spoločný priestor. Veď to napokon nebolo až tak dávno, aby
som zabudla. Lilianin vzťah s bubeníkom napredoval, všetkým sa
zdalo, že je zamilovaná. Odkedy ho poznala, prestala sa hanlivo
vyjadrovať na adresu mužov. Už to neboli len zvieratká,
jednobunkovce, ktoré myslia len na jednu, nanajvýš dve aktivity.
Dokonca sa zdržala komentovania vzhľadu Biankiných fotiek mužov,
ktoré jej Bianka ochotne predkladala. „A tebe sa čo stalo, prosím
ťa?“ čudovala sa Alena. „Si akási zasnívaná.“ Alenin nádejný vzťah
hneď v začiatku stroskotal na tom, že nový partner poškuľoval po
Aleninej šestnásťročnej dcére, ktorá mu bola sympatickejšia než
matka. Alena sa chvíľu snažila predstierať, že nič nevidí, no
postupne ju to trápilo čoraz viac, až sa rozhodla vykopnúť toho
idiota zo svojho života. Všetky sme s ňou súcitili, pretože téma
starnutia sa nás ako žien bytostne dotýka, odkedy sme dosiahli
dvadsaťpäť rokov veku. My ženy sa stále cítime akési staré, či už
dovŕšime tridsať alebo päťdesiat rokov, akoby na nás niekto uvalil
kliatbu. Všetko príliš riešime, vek, váhu aj vrásky, a potom, keď
sa zbadáme na starých fotografiách, čudujeme sa, ako dobre sme v
skutočnosti vyzerali. „Nič,“ hlesla Liliana. „Som spokojná a
šťastná.“ „Tak to má byť,“ chválila ju Anka. „Zaslúžiš si, aby ťa
po tých desiatkach sviniarov, ktorí ťa len zneužívali, mal konečne
niekto trochu rád.“ Zazdalo sa mi, že Liliane sa tento opis jej
doterajšieho fungovania nepáči. Inokedy by iste Anku zahriakla, že
ju predsa nikto nevyužíval, šlo o vzájomne dohodnuté výhody medzi
dvoma slobodnými dospelými ľuďmi, no dnes zostala záhadne ticho.
Akoby jej Anka ani nestála za reakciu. Pokojne jedla svoj obed a
občas s láskou fľochla na displej telefónu. Zrejme písal bubeník.
Anka teda upriamila pozornosť na mňa: „A ako to ide tebe, Vanes?“
Na otázku som bola pripravená lepšie ako na vopred oznámené
skúšanie z polročného učiva dejepisu. „Všetko zatiaľ super,“
rapotala som, „ak si teda môžem zaklopať na drevo. Kamil sa veľmi
snaží, plánujeme spoločný wellness víkend.“ Bianke sa moje nadšenie
akosi nepozdávalo. „Už je to skoro mesiac, odkedy sa poznáte, a
stále ťa nenaštval ani neznechutil?“ Sebaisto som pokrútila hlavou:
„Nie, ani nie.“